Addavra Panská hora – Daďa, bosorka, terorista. Pes, ktorý sa narodil snáď len preto, aby si z ľudí robil srandu. Už ako šteňa bola prvá, čo našla možnosť ako ujsť a niečo povystrájať. Za noc dokázala vyhrabať metrovú jamu aby sa podhrabala pod plot. Poslušne so súrodencami počkala, kým nepríde chovateľka a pred jej očami nezavelí na hromadní útek. Vždy si ľahla na miesto človeka, o ktorom bola presvedčená, že je jej poddaný a v ten deň neurobil nič pre jej pohodlie. Ak sa ten ohradil, tak mu dala jasne najavo, že takto sa poddaný nespráva. Keďže k nám prišla ako puberťáčka, tak sme mali o zábavu postarané. Pri zoznamovaní s mojou mamou ju pohrýzla do tváre. Kto to videl sa dávať pred cudzieho psa na štyri a ceriť na neho zuby (ľudia tomu hovoria úsmev). Chvíľku trvalo, kým si zvykla na svoj nový domov, no najradšej sa preháňala po letisku. Kým sa dostala k nám tak chodila po hangároch naháňať mačky, vyjedať stanujúcim nemcom tašky, odkláňať leteckú dopravu. Proste bol to kvietok na pohľadanie. Po príchode k nám si zasadla na môjho brata. Keďže on neznášal psa v posteli, tak hneď ako sme odišli z izby sa mu do nej nasáčkovala. No zmizla skôr ako som sa stihla vrátiť, z neho si veľkú hlavu nerobila. Raz sme pozerali film a brat sa išiel pozrieť do izby, či mu tam neleží. Za pár sekúnd sa len ozval krik ako o život. Keď som vošla do izby, tak sa mi naskytla scéna ako z grotesky. Brat stál na posteli, v rukách držal paplón a ten chlpatý terorista sa ho snažil zožrať. Daďa mala šťastie na paničku, lebo jej štýl zábavy sa mi páčil. Na druhej strane bola to doba, kedy sa len rozhodovalo, či zostane. Tak som bola nútená pritvrdiť a milej teroristke ukázať hranice. Naučila sa, že na spanie má svoju posteľ, že ak chce byť s nami v obývačke musí sa správať slušne, nie sa postaviť pred televízor a hypnotizovať celú rodinu, že kto si s ňou vymení miesto na zemi. To že si ocino napráva deku na gauči, neznamená aby mu tam pri jeho otočení zaľahla. Veľmi rýchlo sa učila, najobľúbenejšie boli posunkové povely, na krik nereagovala, všetko muselo ísť po dobrom. Na nátlak reagovala vzdorovito, keď som bola nahnevaná, tak sa so mnou ani nebavila. Ďalšia pohroma bolo kŕmenie, všetky cvičákové rady ako brať psovi misku alebo týždennú hladovku platili snáď len na žravé psy, keď odmietali treťotriedne granule. Najradšej jedla piškóty a suchý chlieb. Moje pokusy o barf skončili po tom ako som nemohla týždeň nájsť smradľavé stehno z kuraťa. Tak som poslušne varila nekorenené vývary s kúskami mäsa, zeleninou a jej obľúbených cestovín. Bol to pes, ktorý chodil na prechádzky výhradne na stopovačke. Keď som mala dobrú náladu a odvahu ju predsa len pustiť vybehať, tak sa mi v sekunde odvďačila pohľadom na jej pozadie v diaľke. Keďže som sa s týmto stavom nechcela zmieriť, tak som sa musela naučiť predvídať jej správanie a zaraziť ju skôr ako niečo povystrája. Začala som jej vymýšľať hry aby sa naučila spolupracovať a bola to pre ňu zábava. Najviac ju bavilo vyhľadávanie piškotiek. Časom sa z nej stala vychovaná dáma, ale zmysel pre humor ju neprešiel nikdy. Neznášala vstávanie pred ôsmou, hlavu schovala pod posteľ a tvárila sa, že tam nie je. Ale pri faloške ma neváhala vytiahnuť z postele aj trikrát za noc. A to len preto, aby si očuchala strom pri dome a otočila sa domov. Dadika bola osobnosť, bola časťou môjho života a preto som aj chovateľskú stanicu nazvala po nej. Myslela som si, že už žiaden pes nebude v mojom srdci tak hlboko ako ona. Jej miesto sa nedá nahradiť, ale mám vedľa seba parťáčky, ktoré sú pre mňa rovnako ako ona nenahraditeľné.